V priebehu tohto leta som sa dvakrát ocitla v situácii, keď bolo potrebné resuscitovať. V prvom prípade som na miesto dobehla, keď už pán nejakú dobu ležal na zemi a okolostojaci (cca 4-5 kusov, všetko produktívny vek, minimálne z nich 2-3 vodiči) nevedeli, čo majú robiť. Keď som ich prosila o vystriedanie pri masáži, nikto nebol ochotný, nakoniec sa jeden „obetoval“. Celé to bolo chaotické a našťastie išla náhodou okolo záchranárka v civile, ktorá to potom do príchodu sanitiek prevzala. Druhý bol asi infarkt cca 40-ročného muža, mal tam manželku a syna, takže veľa emócií. Dobehli sme tam tesne po tom čo odpadol, nasledovala masáž (boli sme viacerí, tak sme sa prestriedali), hovor s operátorkou, príchod sanitiek, ukľudňovanie rodiny, aby záchranári mohli pracovať. Dýchal keď ho nakladali (aspoň som mala taký pocit), tak veľmi veľmi dúfam, že je v poriadku. Operátorka bola úžasná. Ja viem, že je na to školená a je to jej práca a blablabla, ale mať tam niekoho, aj keď iba na telefóne, kto poradí, usmerní a ubezpečí, že to čo robíme, robíme (dúfam) dobre, je nesmierne nápomocné a som jej úprimne vďačná za to, že tam bola s nami.
Ale hlavne Tvoja práca – kurzy, tábory, ochota vysvetliť, ukázať veci aj pomimo; tiež možnosť zmáčknuť si figurínu v lete na tábore mi dalo o kúsok viac istoty… Ja naozaj neviem, či som urobila všetko správne a táto neistota vo mne ostane asi už navždy, ale keby nebolo Teba a ostatných, tak tam asi tiež stojím ako trotl a len kukám. Neviem.
Celý tento elaborát je vlastne jedno obrovské Ďakujem za to všetko, čo robíš/te.
Ďakujem
